"Logika vás dostane z bodu A do bodu B. Predstavivosť vás dostane všade." Albert Einstein

Arbeit macht frei

27. january 2015 at 20:31 | Lotte Hazlert |  Z výletov
Nie, neviem po nemecky ani mäkké f a ten názov článku sa stal názvom po známom úkone "ctrl c, ctrl v". Áno, som si istá, že za tento svoj čin a nevzdelanosť, z ktorej pramení by som skončila v koncentráku, aj napriek prílišnému Škandinávskemu výzoru, čiže blonďavej hrive a okáľov farby šmolkov. Aj keď nie tak sýtej, ale ujde.

Áno, bola som tam, mám vlastnú fotografiu toho nápisu. Áno, tento článok bude práve o mojom výlete, pocitoch, dojmoch, zážitkoch a fotografiách. Nie, nebudú všetky vety začínať slovami áno alebo nie. A nebudem žartovať, pretože si myslím, že v článku o mieste, na ktorom počas holoaustu zomrelo 1,1 milióna ľudí (priamo, nehovoriac o zvyšných) sú žarty maximálne nemiestne. Ako chcete, spravte si čaj, kakao, dnes vám už deportácia nehrozí....

Áno, všetky fotografie sú fotené mnou.



Na škole sa v približne trojročných cyklusoch opakuje výlet do Osvienčimu, pričom sa organizuje ešte so spriatelenou školou z neďalekej dediny, pretože tá naša je malá a z troch tried by sa autobus nezaplnil ani náhodou. Veď nakoniec aj z dvoch škôl nás išlo sotva tridsať aj s učiteľským dozorom. Keď bol známy konečný verdikt, teda že sa tam pôjde, hneď som v tom mala jasno. Jasno, že idem.

Zo všetkých strán sa sypali názory. Niekto to považoval za nevhodné, vraj som na také miesto ešte malá, niekto s verbou odporúčal, vraj aby som si dokázala utvoriť obraz o utrpení v 2. svetovej vojne, niekto mal zas ďalší názor. Niektorí čo tam boli to prežívali veľmi emotívne a neodporúčali mi ísť tam, ďalší to brali celkom normálne. Odhováranie len podporilo moju zvedavosť a nabádanie upevnilo názor, že to asi nebude až tak hrozné. Všetko teda hovorilo za.

Dátum vyšiel na slnečný pondelok. V autobuse sa u mňa prvýkrát v histórií môjho cestovania prejavila nevoľnosť. Dovtedy mi zle nikdy nebolo, preto som prvé príznaky dosť podcenila a nevšímala si ich, no potom to už bolo fakt zlé a nenašla som odvahu vstať a zájsť si po tabletku z presvedčenia, že s každým pohybom by sa môj žalúdok vzbúril. Tak ticho som presedela do najbližšej zastávky a po chvíľke odhodlávania som sa šla nadopovať Kinedrylom. Kríza zažehnaná. Pospinkala som si, spolužiaci sa na mne pekne posmiali a mohli sme pokračovať.

Prvou zastávkou s výletujúcim dôvodom boli Wadowice, rodná dedina pápeža Jána Pavla II. Nezdržali sme sa tam dlho, chvíľu sme strávili v kostole, prečítali si informačné tabule, spravili skupinovú fotografiu, pán šofér sa potom krkolomne krútil preukrutne úzkymi uličkami aby nám umožnil aspoň vidieť rodný dom pápeža a potom hybaj cestovať ďalej.





















Kostol a záhrada za ním. Je navrhnutá ako krížová cesta so štrnástimi zastaveniami a očarila ma najviac ako sa len dalo.

Následne sa celý autobus ponoril do ticha a vravu spustila až scenéria koncentračného tábora. Známe baraky, ostnatý plot, autobusov a ľudí do bludu. Všelijakí. Ryšaví, šikmookí, vysokí, nízki. Dostali sme veselé slúchadlá podobné mp3, ktoré každý čo tam bol pozná. Kto tam nebol, tak sa podobali mp3. Sprevádzala nás príjemná Poľka s veľmi dobrou slovenčinou, decentným zmyslom pre humor a vedomosťami za vagón. Vedela toľko informácií, že ich rozprávala viac menej vkuse tri hodiny, klobúk dole. Tiež sa stretla s množstvom ľudí, ktorí na vlastnej koži pocítili krutosti zo strany nacistov, takže nám tlmočila autentické pocity, atmosféru, ktorá vládla a vlastne všetko, na čo sa jej kto opýtal.



Vraj sme vymákli dobu, keď tam bolo celkom málo ľudí a naša prehliadka trvala nezvyčajne krátko. Nemám ani páry, koľko sme tam boli, možno hodinu a pol, možno dve, fakt neviem, v tom čase bolo v areále ešte asi (strieľam) desať, pätnásť skupín, takže sme nikde nečakali kým sa barak vyprázdni a všade sme šli priamo.

Očakávania. Nooo..... nesplnené. Idem na miesto, kde bolo zavraždených toľko ľudí plná očakávaní, že to vo mne zanechá hlbokú stopu, traumu, po odchode budem zahĺbená do seba a Krakow (kam sme zamierili nakoniec) prejdem ako mŕtva duša. Prídem na miesto, tam svieti slniečko, budovy sú opravené, vymaľované, udržiavané, pripomína mi to Zlín a Baťove domky. Som zlá. Nenapraviteľne zlá. Dokonca sa zasmejem na fóre, keď sprievodkyňa prejaví svoj decentný humor: "Čo chcel Hitler spraviť z Európy?" (Otázka nie je citovaná, ale niečo na ten štýl, dôležitá je odpoveď.)
"Chcel vytvoriť národ z blonďavých a modrookých ľudí. My by sme nemali šancu prežiť." Podotýkam, že ona aj autorka otázky boli brunety. Potom sa rozhliadla a vzhľadom k tomu, že som stála dosťí blízko zavadila pohľadom o mňa a hovorí: "Vy áno."
Teraz to nepripadá vtipne ani mne, ale vtedy sa na tom všetci zasmiali. Všetci, čo to počuli.

Hŕby oblečenia, kufrov, hygienických potrieb, miestnosť s vlasmi, fotografie, maketa plynovej komory, nepochopiteľne malé priestory, v ktorých bolo ktovie akým zázrakom natlačených mrte ľudí a nakoniec samotná plynová komora so škrabancami na stene. A ja ako skala, za srdce ma v tej chvíli nechytilo nič. Absolútne nič. Pri pomyslení na všetky tie obete sa viac rozcítim vo svojej veselo oranžovej izbičke, než tam. Po Auschwitze sme prešli ešte do Brezinky, ktorá mala na moju psychiku rovnaký vplyv ako Auschwitz a potom, hajde do Krakowa.

A suvenír, za ktorého kvalitu sa ospravedlňujem, ale som príliš lenivá hľadať fotoaparát. Nad tou bránou je napísané Krakow.

Článok pôvodne plánovaný len tak, z rozmaru. Bol to vlastne nápad na jeden z prvých na začiatku mojej blog-kariéry, ale nejako som sa nedostala k jeho realizácií. Potom som si uvedomila, čisto náhodne, že tento rok je to 70 rokov od konca 2. svetovej vojny, tak som ho plánovala zverejniť v deň, keď sa skončila a ktorý neviem ktorý je (ukameňujte ma!!). No a v deň dnešný som vďaka televízii zistila, že práve deň dnešný je 70. výročím oslobodenia Osvienčimu. Tradá, kedy by bola lepšia príležitosť publikovať tento článok? Snáď iba stovka, ale niečo mi našepkáva, že potom už žiadna Lotte Hazlert nebude....

Pre dnešok je to snáď všetko. So zážitkami z Osvienčimu sa mi smelo pochváľte v komentároch.

S láskou,
autorka a dôkazom, že nesedí len doma,
citovo chladná,
neodporúčajúca ani neodrádzajúca od výletu do Osvienčimu,
prenechávajúca rozhodnutie na čítajúceho jednotlivca,
Lotte.

 

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama