"Logika vás dostane z bodu A do bodu B. Predstavivosť vás dostane všade." Albert Einstein

Moja uplynulá existencia

12. january 2015 at 22:06 | Lotte Hazlert |  Lotte?
Keďže sa blíži výročník môjho bytia, patrične využijem túto skutočnosť a dovolím si zhrnúť uplynulý čas môj medzi ľuďmi.... a drbnem vám ho sem. Áno, presne tu, tuto. Snáď bude tento výplod niekedy niekomu prospešný...

Všetko sa to začalo v jeden januárový štvrtok x rokov dozadu. Nasledujúce tri roky mám také okno, že konec.... Fakticky netuším z akého dôvodu, ale keď si spomeniem, prečo si -vraj že- 5 rokov života nepamätá Eminem, obávam sa najhoršieho.... A aj keby som bola závislá na nejakej omamnej látke, fakt dobre som to kryla, pretože moji rodičia tie tri roky detailne zvečnili všetkými možnými a bežným rodičom prístupnými metódami - fotky, videá a ich nezabudnuteľné spomienky mojich prešľapov a trapasov.... Je zaujímavé, aký majú rodičia talent pamätať si práve to, začo by ich ratolesti najradšej strčili hlavu do piesku sťa pštrosy a už nikdy, ale že nikdy ju nevytiahli.

Potom prišli časy, z ktorých mám aké také spomienky, a najzásadnejšou je asi moja absencia škôlkovania. Áno, nikto ma nenútil ísť na obed spať spolu s dvadsiatimi kamarátmi, čo sa všetkým mojim známym maximálne protivilo, ani som nemusela v jedálni jesť to, čo stará, tučná a škaredá kuchárka uvarila. Určite mi chýbal nejaký kolektív, ale aby som bola ukrátená o nejaké vedomosti alebo čo, to asi nie, vzhľadom k faktu, že ešte pred nástupom do prvej triedy som vedela čítať. Nechvastám sa.... možno trošku. Doma s babkou mi bolo úžasne, sem tam som z nenávisti ku kostiam prospešným raňajkám v tégliku vyhodila lyžičku do koša a robila podobné vylomeniny, pod schodami som na stene s lakom na nehty vyčarila podmorský svet a raz sa mi podarilo postrihať ockove stravné lístky (to ale bolo ešte v predškolskom veku), ale inak som bola veľmi poslušné a absolútne nehyperaktívne decko.

Potom, teda vlastne niekde medzi tým hluchým obdobím a školou som sa zmenila z jedináčika na sestričku. Celý život -dovtedajší- som túžila po súrodencovi, konkrétne po sestričke... Sen sa mi splnil. Pár mesiacov na to, počas ZOH v Turíne mi vypadol prvý zub..... bola som z toho psychicky na dne a jediná butľava vŕba v mojom okolí sa stala z obrovského bieleho maca. Nikto z dospelých mi nerozumel! Nikto z nich si nepamätal na svoje prvé zuby, s ktorými sa museli rozlúčiť... Asi dva dni som bola štrbavá, nepochopená duša potulujúca sa po tomto svete, potom ma to prešlo.... Normálne, ako buldozér.... Napoly štrbavá som prežila aj svoj prvý veľký, školský deň, čo sa samozrejme nezaobišlo bez trapasu.... V krásnej, farebnej triede, na krásnych laviciach nás čakali 3 knihy, alebo pracovné zošity, či čo to bolo.... šlabikár, samozrejme, matematika a prvouka. A čo Lotík zodvihol pri otázke pani triednej učiteľky, že z čoho sa budeme učiť čítať? Áno, hádate správne! Prvouku! Živo si pamätám svoju bezmocnosť, keď som vystrašená premýšľala a hľadela na tie tri čudá, čo mám zodvihnúť.... Doma som od hanby potom prerevala asi hodinu, zaumienila som si, že sa do školy nikdy nevrátim a ráno som tam taktiež išla s plačom.... O cca 5 hodín som vybehla rozjarená a nedočkavá na ďalšiu príležitosť zas sa tam vrátiť. Toľko k mojej rannej schíze....

So školou taktiež prišla aj prvá láska a ďalšie faux pas v podobe pusy iniciovanej z mojej strany a venovanej môjmu spolužiakovi. On s tým samozrejme nesúhlasil, takže som si ju logicky musela ukradnúť dosťí agresívne.... Ten malý hajzlík to potom povedal svojej veľkej sestre a ona to rozšírila po celej škole.... Vždy keď ma stretla na chodbe, zastavila ma a opýtala sa, či som do jej brata.... Doteraz ju za to nenávidím, sviňa jedna sprostá!

Potom som sa učila plávať, kruto som zarezávala v škole a začlenila sa do triedy, ktorá bola už zo škôlky dobrý kolektív.... Bod pre mňa. Nasledovali moje spevácke hókusy pókusy, ktoré sa mi podarilo úspešne zavrhnúť až pred dvoma či tromi rokmi, čiže sa ma držali dosť dlho.... Spolu so speváckymi prišli neskôr aj pokusy tanečné a rok bláznivej náklonnosti ku knihám o Harry Potterovi a nimi spôsobená prenesmierna túžba stať sa čarodejnicou. Dokonca som si spisovala zoznamy, komu čo, alebo koho na čo prečarujem, keď sa ňou stanem.... A ako správnej čarodejnici, ani mne nechýbala kniha kúzel, ktorá doteraz leží na poličke a sadá na ňu prach. Predám, lacno. Dôkazom, že predsalen sa mi podarilo prečarovať môj hendikep bola novozrodená schopnosť správne povedať "r" a naučiť sa lyžovať. Veľmi úspešný rok....

Nasledovalo obdobie iracionálneho nenávidenia ľudí. Všetkých, nebola som žiaden rasista predsa... Najväčšia hrdinka, presvedčená, že priateľov nepotrebuje.... Neskôr, keď sa akosi trieda obrátila proti mne, mi došlo, že to nie je celkom tak a som tvor potrebujúci spoločnosť, a tak z hlbokej priepasti som si pomaly začala získavať srdcia starých priateľov a obnovovať styky prerušené.

Prišiel druhý stupeň, pani sa stala predsa nejaká "čajoris", bola to veľká vec prehupnúť sa do piateho ročníka. Nový matikár vo mne z nejakých bližšie neznámych miest vydoloval talent na túto ušľachtilú vedu a poskytol mi šancu rozširovať svoje obzory rôznymi súťažami, seminármi a inými vecami zameraných na matiku. Menej šancí som ale dostala, keď sa vo mne prebudila túžba chovať andulku....prenesmierne som sa pre to nadchla, no môj úžasný nápad stroskotal na povolení, alebo skôr nedovolení najvyššieho súdu našej domácnosti, čo zas raz považujem za skvelú vec, lebo teraz si neviem predstaviť mať v izbe nejaké škriekajúve hoviadko. Mami, ďakujem..... So stroskotanou túžbou chovať okrídleného priateľa som sa ale vyrovnávala po svojom, a to túžbou inou. Konkrétne som sa chcela naučiť skákať parkour. Liezla som cez zábradlie na terase, po stromoch, skákala po plotoch, stoličkách... Potom som zistila, že taký skutočný parkour je nad moje sily a túžbu zase presmerovala na "naučím sa jazdiť na skate". Skončilo to rovnako, keď som asi piatykrát spadla na asfalte na riť a pri obyčajnom sedení som prežívala neskutočné muky, všetka nádej v štvor-kolesového parťáka spľasla. Chvalabohu.

Ďalej sa prisekali kiahne a presmerovanie môjho tanečného zamerania na folklór, čo bolo doteraz asi moje najlepšie zásadné rozhodnutie v živote. V ňom som sa našla, tancujem ho doteraz a neviem si predstaviť, že by som mala prestať. Aspoň nie v blízkej budúcnosti. Tesne na to by som povedala, že prišla "puberta". Usudzujem to zo zmeny môjho zmýšľania, začala som premýšľať o svojej budúcnosti, o chalanoch, začala som blbnúť a robiť somariny, o ktorých som si myslela, že nikdy robiť nebudem. Nikdy predtým som si nemyslela, že bude moja kamoška Pomaranč a jej prezývku budem skloňovať podľa vzoru žena. Nikdy predtým by mi ani na um nezišlo, že prostredníctvom autentickej fotografie jednorožca budem Pomaranče dokazovať, že jednorožce neexistujú. Nikdy predtým som nechcela premaľovať čierne diery, nemyslela som si o sebe, že mám korytnačie gény a neverila som, že budem schopná stráviť v škole všetky prestávky ospevovaním jedného chalana. Keby ma teraz stretlo moje mladšie ja, asi by neverilo, čo ho čaká a v čo zmutuje, možno by sa na mieste obesilo, pomyslelo si o sebe, že v budúcnosti mentálne zretardnie.... Ja neviem, ale šťastné by isto nebolo.

Bola som dosť zaujímavé dieťa. Sem tam som pod vplyvom môjho syndrómu baróna Prášila (inak chorobné vymýšľanie) splodila nejakú závideniahodnú historku a chvastala sa ňou, sem tam som stúpila vedľa. Stručne, rodičia mali, majú a budú mať zo mňa radosť.

Alohá!

 

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama