"Logika vás dostane z bodu A do bodu B. Predstavivosť vás dostane všade." Albert Einstein

Lottova vandrovka: Palacinky, piesok a pocity vlajkonosiča

23. june 2015 at 22:30 | Lotte Hazlert |  Z výletov
Pamätá si nejaká dušička, ako som sa v stredu vyhovárala, že článok o mojej neprítomnosti nebude kvôli lenivosti a sťahovaniu fotiek? Postupom času som zistila, že ono tie fotky ani nebudú, pretožee... no proste nie je ich tak veľa, aby bol čisto fotočlánok. Umelecké zábery, z ktorých som hodlala čerpať pri písaní článkov nenáročných na čítanie nie sú v stave hodnom zverejnenia, pretože ich obsah na 98% tvorí moja tvárová schránka, prípadne tvárová schránka iných členov neveľkej bandy spoluúčastníkov. Neslýchané. Preto ostanem pri slovách.

Istého júnového dňa som sa spolu s tridsať jeden folklóristami a šiestimi dospelými naautobusovala, psychicky pripravená na 20-hodinovú cestu naprieč Európou. Cieľová stanica, Bulharsko, Kranevo. Dôvod cesty: festival. My, kufre, kroje, nástroje a autobus. Nesúc si číslo 23, po štyroch krajinách a bližšie nezistenom počte navštívených benzíniek sa naša výprava dopravila do cieľa bez ujmy a s očakávaniami. Ako to už býva, fotka hotela na webstránke nebola od skolaudovania aktualizovaná, ale tá bola aj tak dosť vyfotošopovaná, takže koncentrák nás nečakal. Interiér spĺňal požiadavky, hygiena by bola minimálne spokojná a v skôr ubytovaných súboroch z ďalších krajín sa ukrývali miestami počarovní druci. Voda bola spočiatku všade, v bazéne, v mori, vo vani, aj zhora, výhliadky skvelé.



Každodennou rutinou bolo trávenie predpoludní vo vode a na piesku, popoludnia záviseli od programu organizátora. Spočiatku si organizátor na program veľmi nepotrpel, takže čo doobedu, to poobede, potom pribudol sprievod a vystúpenia, ale voda bola vždy. Slaná alebo chlórová. Voda a hŕba detí a kvarteto pozorovateľov z balkóna. Pochopíte občas tých chalanov? Celý týždeň okato očumujú, ale aby sa prihovorili, ani za pana. Neverila som rečiam typu "na chalanov sa nestačí usmiať, treba ich kopnúť do hlavy", ale robila som chybu. Och, a akú! Zistenie číslo 1: Potrebujem piškotky (baletnú obuv, jedla mám dosť). Vraj majú tvrdú špičku.

A teraz čosi zo zápiskov z pobytu.

1. deň
Doposiaľ sa mi ešte nikdy nenaskytla taká báječná príležitosť zistiť, ako zábavné je byť anarchistom. Až do nedávnych okamihov. Niektorí ľudia totižto považujú za trestný čin, keď ich na raňajkách predbehnete v rade pri švédskych stoloch. Normálne začínam mať panický strach z Bielorusiek. Koho by rozpaprčilo, že sa pred vás postaví nejaký hladný Slováčik? (Koho by rozpaprčilo, že sa pred vás postaví grupa Slovákov o počte 15, ktorí majú raňajky až pätnásť minút po vás? A ešte k tomu s obsluhou svetelnej rýchlosti, ktorá musí pomáhať ubytovaným pri nakladaní jedla na švédskych stoloch. No ale čo je toto za logiku postaviť dve tetky k švédskym stolom?)

2. deň
Je zarážajúce, že dva mesiace sa milióny ľudí po celom svete dobrovoľne opekajú. Ako kurčatá napichnuté na tyčiach nad ohňom. Nehraničí to s morbídnosťou? Prekvapuje ma, že svetová asociácia psychológov ešte nebije na poplach pri týchto masových prejavoch sebapoškodzovania. Veď nemôže byť s kostolným poriadkom, aby sme túžili po zlatistom odtieni pokožky a riadili sa heslom čím tmavšie, tým lepšie - povedala duša Lotte odcestovaná 1200km od domova, vyvaľujúca svoju telesnú schránku pri brehoch Čierneho mora, chytajúc bronz.

5. Deň
Píšem, pretože by sa patrilo stvoriť nejaký seriózny a aktuálny zápisok pre čitateľov. Tak je 15. jún 2o15, 0:59 miestneho času a ia píšem načúvajúc ohlušujucému tichu. Je rušené filtrom v bazéne pod balkónom, vzdialeným smiechom a jemným vibrovaním mobilu pri stláčaní klávesnice, ale aj tak je ohlušujúce. Ešte pár chvíľ dozadu sa z reproduktorov ozýval hlas moderátora, nadšené povzbudzovanie a hudba, ale teraz keď všetko utíchlo a celý hotel sa utiahol do izieb viesť tiché rozhovory alebo spať, teraz nastalo ohlušujúce ticho. A pretože ohlušujúce ticho a hviezdna obloha sú dokonalým spúšťačom melancholických chvíľ, využívam tieto priaznivé podmienky na rekapituláciu pocitov, dojmov a odkazov, zistení, vyratúvanie úsmevov a hľadanie výhovorky pre absenciu privlastnených mušličiek.
Ešte nie je koniec, ale predpokladám, že včerajší a predvčerajší zážitok už prekonaný nebude. Jedine že by sa súbory z Gruzínska, Ukrajiny, Moldavska, Macedónska a akýsi prezentanti bojových umení z Ruska a Kazachstanu zajtra večer zišli pri táboráku na pláži a začali spievať "Na Kráľocej holi". Čo je málo pravdepodobné, takže tie dva uplynulé dni.
V sobotu sa festival začal slávnostným otvorením so sprievodom po dedine, programom zúčastnených súborov sprostredkujúcim krátky náhľad do kultúr jednotlivých krajín a ohňostrojom ako čerešňovým prekvapením. Ako exkluzívny hosť slovenský veľvyslanec. Pri takýchto pojmoch si človek predstaví natvrdlého deda v obleku s ochrankou, preto bolo pomerne šokujúce, keď sa zjavila veselá kopa z radov opačného pohlavia. V časovom úseku od 20:00 do nejakej pol dvanástej sme sa dozvedeli celkom slušnú históriu, zaspievali sme si spolu, odfotili sa a samozrejme, predviedli rodenému Blavákovi (súčasného pobytu na najbližšie 4 roky v Sofii a predchádzajúce v Jakarte) tradičné umenie z opačného konca našej neveľkej krajinôčky. To sa stalo, ale podstatné je, čo to vyvolalo. Tie pocity sa dajú opísať ako neuveriteľná hrdosť a spolupatričnosť, ale malo by to dosť ďaleko od výstižnosti. Bolo mi cťou stáť v kroji a tancovať a pred ďalšími rovesníkmi z ôsmich krajín reprezentovať tú svoju. Možno to niekto nepochopí, prečo to takto prežívam, ale každému prajem dostať sa aspoň na desať minút do takej situácie, do víru emócii a národnej hrdosti (dúfam, že baby viete o čom hovorím* súkromná poznámka autorky). Potrebujete to zažiť a práve takéto silné momenty ma poháňajú pokračovať v tom, čo robím a umožňujú rásť a prosperovať môjmu odhodlaniu. Pokračovanie monológov tohto typu si odpustím, pretože je 1:29 miestneho času a začína mi byť dosť zima.
Včera to bolo niečo podobné (majte na mysli, že je jedna hodina miestneho času, pondelok ráno), až na detail, že počet krajín sa zredukoval z deväť na sedem a vlajka prešla z rúk pôvodného vlajkonosiča do mojich. Znovu bol ohňostroj, program krajín a ukončenie festivalu. A mam fotku, kde sedím na kolene driečnemu šuhajovi z Ukrajiny, ktorý je síce odo mňa o hlavu a pol nižší, ale ani jeden z troch zúčastnených súborov východného suseda nedodal vyšších parobkov. Celkový dojem? Fabulózne báječný. Pri podobnej príležitosti sa najbližšie vidíme 2. júla v Poľsku. Teraz, 15. júna o 1:18 miestneho času si prajem dobrú noc.
P.S. spolubývajúce už spia

Úžasný zájazd, úžasný ľudia, úžasné zážitky... Zdravotnícky dozor každej izbe vymyslel názov, tak sme sa zmenili z tanečníkov, hudobníkov a speváčiek na palacinky, mačatá, modelky, duracelky a dospelákov. Prišiel veľvyslanec, Roman, ktorý nám za vykanie dával drepovať. Synchronizovane sme si zaplávali, čo predstavovalo tancovanie pri bazéne na pieseň "Tancuj, tancuj, vykrúvaj" choreografiu zbúchanú za pol hodky na pláži a jedna zdvíhačka na stehno v bazéne s výškou vody 50 centimetrov. Poviem vám, v piesku sa tancuje úplne nanič a zdvíhačka na koleno je spojená s rizikom, že sa vášmu tančnému partnerovi šmykne noha a obaja tresnete s hlavou do najbližšieho obrubníka, ale bez toho by to nebolo ono. Tancovali sme redovy tanec, len tak pre zábavu a potom nás chalani pohádzali oblečené do bazéna. Neskôr sa pohádzali navzájom a okúpala sa aj vedúca. Sedem ujačaných báb sa nalodilo na banán (ehm, pre dvojzmyselne zmýšľajúcich, vodná atrakcia) a vedúci skoro ohluchol. Skoro som sa vydala, ak by tí chalani neboli takí tupí (len vrámci programu, samozrejme). Občas sme komunikovali ako sa dalo, po anglicky, po rusky, nárečiami, rukami a nohami. Tancovali sme, spievali, mávali vlajkou, čapali sme sa, opekali, flákali školu, stavali Bratislavský hrad a Slovenský znak z piesku... Reprezentovali sme a mútili hlavy výskaním. Neviem, či sa výskanie vyskytuje aj v iných častiach Slovenska, ale ide o špecifický ženský hlasový prejav vysokej hlasitosti.



Snáď bolo písmeniek dosť. Ak to niekto prečítal celé, blahoželám mu. Je toho veľa, čo môže folklórista zažiť za 8 dní 1200 kilometrov od domova so skvelou bandou. Nebudem ďalej otravovať. Sľubujem.

S láskou,
Lotte.
 


Comments

1 Narween Black Narween Black | Email | Web | 24. june 2015 at 20:31 | React

Si si istá, že jedla máš dosť? Jedla nikdy nie je dosť... :D Inak riadne fabulózne zážitky. Opäť mierne ľutujem, že som už v útlom veku zavesila na klinec svoju sľubnú kariéru mažoretky a teraz som ochudobnená o takéto super zážitky. Správnô si pochopila, závidím... ale len trocha a, samozrejme, v dobrom :D (dá sa závidieť v zlom?) Tak dúfam, že zažiješ ešte kopec takýchto festivalov. Festivaly sú kúl...
Dočítala som to celé no blahoželať nemusíš, bolo mi potešením ^^

2 Zuzka Zuzka | Email | Web | 27. june 2015 at 21:37 | React

Netušila som, že si členka ľudového súboru. O.o :D
Podľa toho, čo píšeš to muselo byť awesome! A že máš veľa zážitkou o tom nepochybujem ... ;)
Zápisok z druhého dňa vystihol aj moje zmýšľanie s tým, že ja sa na pláž nevykydnem, lebo k moru nechodím :D
Dočítala som to celé a vravím, že sa teším na ďalší článok :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama