"Logika vás dostane z bodu A do bodu B. Predstavivosť vás dostane všade." Albert Einstein

Pozdravy z balkóna (článok "Stále")

13. july 2016 at 4:47 | Lotte Hazlert |  Lotte?
Zdravím.

Aj som mala chuť strácať čas vymýšľaním nejakého kreatívneho oslovenia, ktoré si samozrejme zaslúži ten niekto, kto veril, že sa tu možno ešte niekedy ukážem. Úprimne si myslím, že nikto taký nie je. Preto ma tá chuť prešla.

Možno by sa viac hodil iný názov, trebárs "Pozdrav zo záhrobia", lebo áno, dalo by sa povedať, že som z neho vyšla. A pôvodne som asi tri nanosekundy aj plánovala takto toto moje zmŕtvychvstanie nazvať, ale potom mi sila náhleho vnuknutia pripomenula, že je to na môj vkus a imidž príliš klišé. Tak som radšej lokalizovala svoju polohu. Cítite tú úprimnosť? Proste zo srdca vyjadrené, že sedím na bielej plastovej stoličke na balkóne. Je tu ešte vecička inteligentnejšia než ja sama a biely plastový stôl, ktorého stabilita konkuruje stabilite pyrotechnika oboznámeného so silou výbušniny neschopnej zabiť, ale schopnej urvať 1,32 nohy. A popritom verne dúfam, že aj keď som od posledného článku napísala dokopy dva slohy a zopár názorov na nesmrteľnosť chrústa, schopnosť zlepiť niečo schopné vydania som nestratila. Preto nič nesľubujem, možno len čosi ako návrat.


Odkedy tu svet naposledy uvidel čerstvé správy uplynula fakt dlhá doba a fakt veľa vecí sa zmenilo. Cez Stredozemné more sa preplavilo fakt veľa migrantov, Zem sa okolo svojej osi otočila fakt veľakrát, fakt veľa aktívnych blogových bratov a sestier vydalo fakt veľa článkov a, prirodzene, ani Lotte nie je celkom taká ako bývala. Preto si dovolím vyhradiť dnešný prejav na opätovné sebapredstavenie.

Stále nie je podstatné, kto som naozaj, stále stačí pre tieto účely ostať Lotte, prizviskom Hazlert. Stále mi vadí, že sa to nedá skloňovať, ale stále niet v mojom bytí dostatok vôle zmeniť túto skutočnosť a svoje meno. Medzičasom sa veci vyvinuli tak, že nepovažujem za prave vhodné kompenzovať tento skloňovací problém pridaním rýdzo slovenského mena Anička, ako som to zvykla robiť, takže sa práve oficiálne lúčim s iniciálkami LAH. Okolnosti nie sü podstatné. Dokonca ani to, že som celkom zžitá s tými iniciálkami a celkom dosť sa mi páčia. Takže oddnes Lotte Hazlert, stále večne s čímsi nespokojná a stále nevyskloňovateľná. (Stále mám sklony vymýšľať si vlastné slová. Spájať, rozdeľovať, predpoňovať, prípoňovať...)

Stále som závislá na svojej Dimenzii X plnej hudby a kníh, občas aj filmov a čudujte sa svete, pribudlo aj niečo tváriace sa celkom seriálovo. Takže s obnovením blogovej aktivity (ak to príde) budú zachované i playlisty, i recenzie, i "Posledných päť, i všetko ostatné, čo si tam nejakých spôsobom prekusalo cestu. Áno, stále rovnako rada kladiem zákerné otázky a stále rovnako rada na ne hľadám odpovede, dokonca si dovolím označiť svoje terajšie schopnosti za chvályhodne upgrade-nuté, čiže aj život MrsFilozof-a by sa mal vrátiť do zabehaných koľají. Rovnako kronika mojej samoľúbosti, V mojom svete, lebo stále mám občas pocit, že by môj život mohol byť pre niekoho zaujímavý, aj Lotte?, lebo stále mám občas túžbu podeliť sa so svetom o sebanázor a keď motyka vystrelí a mne sa zažiada poctiť to tu nejakou múdrosťou, mohlo by čo to pribudnúť aj do toho Serióznejšieho.

Stále som blonďavá a modrooká, netrpezlivá a náladová, večne s čímsi nespokojná, prehnaná perfekcionistka prelínajúca sa s pozoruhodnou flegmatičkou. Stále mám veľké plány a sny, stále neviem, čo so sebou po strednej, stále sa mi nepodarilo dokončiť povinnú školskú dochádzku. Stále mám potrebu obúvať vo voľnom čase cvičky a hodiť pri tanci všetko za hlavu, stále som schopná stráviť počas play-off/play-out Tipsport ligy hodiny pred obrazovkou a stále robím veci, ktorým občas ani sama nerozumiem.

Stále ma životom sprevádza moja drahá Palacinka, aj keď ma desí sedivosť (*desivosť, ale Narween Black ma naučila, že čitateľa môže veselý preklep celkom potešiť...) tej prezývky a mám zaumienené, že ak sa naskytne vhodná príležitosť, zmením to, aj Bubu, hoci naše hlboké rozhovory už nie sú také časté, ale o to viac sa na ne teším.

A čo sa zmenilo?

Medzičasom som nadobudla občiansky preukaz. Absolvovala som prvý ročník na strednej škole. Prišla som o Pomaranč (*bývalá spolusediaca, ktorej meno sa skloňuje podľa vzoru žena, pozn. autorky). Je to vec, o ktorej sa tu vyskytne ešte minimálne jeden celý článok, ale priateľstvo akosi ochablo. Tiež som ale spoznala tucty ľudí, horších aj lepších, medzi ktorými je zopár inšpiratívnych a obdivuhodných charakterov. Budú tu často omieľaní, takže tak v skratke:

Môj malý Škorpión, doslovne malý, vsrastom neveľká osôbka, rockerko-metalistka, ktorej myšlienky, názory a vedomosti ma občas vrážajú do stoličky, s ktorou sa dá porozprávať o čomkoľvek a ktorej občas treba pripomenúť jej veľkosť.

Slečna Austen, romantická duša s najdobrejším srdcom pod slnkom, ktorej nadšenie občas hraničí s fanatizmon, povestná kučeravými vlasmi a záľubou v rúžoch.

A Akordeonista tvrdohlavý ako cap, ktorý chodí vždy spať ako posledný, s ktorým sa nikdy neminú témy na rozhovor a ktorý je občas asi tak nepochopiteľný ako ja sama.

A ďalší. Podľa zásluh budú možno pribúdať.

Ďalej. Pričinením najkontroverznejšej osoby našej zborovne som sa naučila čítať knihy. Lebo nie je čítanie ako čítania a znamená to asi toľko, že recenzie by mohli byť lepšie. Bola som na dvoch plesoch a jednej štefanskej a zistila som, že ono tie škrobené spoločenské udalosti nemusia byť utrpením mladého hejtera, keď sa vie, ako to zvládnuť. Odohrala som za triedu 3 reprezentačné zápasy, rozšírila zbierku známok o historicky prvú 4ku, navštívila 3 krajiny a ukrajinskú reštauráciu. Presedela som veľa hodín na káve, aj keď by sa na prstoch jednej ruky dalo spočítať, koľko šálok kávy som skutočne vypila, sledovaním práce pukozametačov, počúvaním a sťahovaním hudby, prechádzaním sa po kníhkupectvách. Raz som bola behať, dvakrát som si v piatok večer pozrela v škole film, trikrát som nocovala u Palacinky. Zmenila som si heslo na facebooku, tiež asi trikrát, raz odstránila a raz opäť nainštalovala messenger. Prehrala som jednu stávku a musela som spolužiakovi kúpiť jednu pizzu. Tisíckrát som prevrátila očami keď prišiel rad na reči o futbale, napísala som zopár dlhočíznych novoročných prianí, zabudla na jedny narodeniny a v deň mojich som 15krát vyletela do vzduchu. Smrteľne som urazila jedného chalana, keď som si požičala jeho priateľku na Valentína. Nemrzí ma to, lebo sa medzičasom rozišli. Párkrát som sa vytúrovala v Tatrách, väčšiu časť prvého prázdninového víkendu som strávila vo Východnej, prečítala (na môj vkus) málo kníh a veľa, veľa času som strávila dumaním, čo s blogom. Až som došla sem a asi to vydám.

Vaša,
stratená a nájdená,
plná odhodlania a chuti do písania,
Lotte.
 

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement